Dahiya je mestom v meste, tak ako sú šiítske oblasti štátom v štáte. Všetko tu kontroluje a riadi hnutie Hizballah. Aj my sme sa dnu dostali len na priepustku, ako doprovod Samiho, na jeho novinársky preukaz. To, čo sme videli za „vstupnou bránou“, bol obraz skazy a deštrukcie; vojny a smrti.

Hneď na začiatku bola škola. Jednej triede chýbala predná stena a vo vnútri sme videli lavice so stoličkami, knihy a tabuľu, na ktorej boli nápisy oznamujúce, kto zomrel a odkazy pre známych o tých, ktorí tam boli a prežili. Napravo aj naľavo sú trosky panelákov. Niektoré majú poškodené len horné poschodia, iné sú zničené celé, podľa dráhy strely. Z trosiek ešte trčia matrace, záchody, kusy nábytku, autá. V jednej budove vidno miestnosť s knihami, ktorá zrejme kedysi tiež slúžila ako knižnica alebo vzdelávacie centrum. Na zemi sú ohorené knihy, pokrčený korán, roztrhaná gramatika arabčiny. O pár krokov ďalej je zaprášený rodinný album a plyšová hračka. Z poškodených fasád trčia kovové tyče, z okien a balkónov visia roztrhané záclony.

Dva mosty v Dahiyi boli tiež zničené a medzi dvoma koncami, ponad medzeru, sú natiahnuté pásy s libanonskou zástavou. Z pocitov v nás prevláda úžas nad rozsahom deštrukcie. Čas na smútok a nariekanie za mŕtvymi sa tu už skončil. Aj sem prúdia skupiny zvedavých Libanončanov, najmä z kresťanskej štvrti, a novinárov. Dobrovoľníci aj profesionáli pracujúci pre Hizballah tu už spravili kus roboty – aj tej mediálnej.

V Dahiyi sme znovu videli bilbordy vytvorené hnutím Hizballah. Všade, kam sa pozrieme, na ruinách domov a poškodených budov, sú nápisy „Made in USA“ alebo „Trademark USA“. Miesta, kam sa nesmie ísť z bezpečnostných dôvodov, sú označené žltou páskou. Keď sa na ňu pozriem, vidím tie isté nápisy ako na bilbordoch. Aj nad bezpečnosťou tu bdie Hizballah. Na troskách už tiež vidno pár bagrov, po cestách chodia nákladné autá... všetko s ľuďmi, ktorí robia pre Hizballah. Len pár nákladných áut je označených nálepkou hnutia Amal, ďalšej šiítskej politickej strany a hnutia, ktorej členom je aj predseda parlamentu Nabih Beri.

Ďalej vo vnútri Dahiye, na prízemí jednej zo zničených budov je provizórne štúdio TV Al-Manár, televíznej stanice hnutie Hizballah, ktorú sa Izrael tiež pokúsil zničiť. Na radosť domácich sa im to nepodarilo. Inde je zase stan, kde sa môžu hlásiť dobrovoľníci. Teraz je záujem hlavne o inžinierov. 

Hizballah sa tu stará o navrátilcov materiálne, aj psychologickou podporou. Od pondelka, 21. augusta, zriaďuje sirotince pre deti, ktoré prišli o rodiny. A ako sľúbili, aj plnia slová o finančnej podpore pre každú rodinu, ktorej dom zničili pri bombardovaní. Peniaze na ročný prenájom a zariadenie dostanú ich žiadatelia hneď na ruku, bez zbytočného papierovania a zdĺhavého čakania. Čo je raritou nielen v arabskom svete. Hizballah si len preverí, či ich dom alebo byt bol naozaj zničený a to trvá krátko, keďže svojich ľudí má všade. Tu vláde nedôveruje nikto – „libanonská vláda je len vtip“ počuť z viacerých, nielen libanonských, úst. Hizballahu absolútne veria všetci šiíti.

Naša prechádzka zničenou Dahiyou sa skončila radostne – Matúš tu stretol jedného Libanončana, s ktorým sa len pred pár dňami rozprával v dočasnom tábore v škole v Al-Qusairi...