Bahmanova nemocnica
Doktora Hasana Nassara sme ja a Ria navštívili v jednej z miestností na urgentnom príjme v Bahmanovej všeobecnej nemocnici (Bahman Hospital) v Dahiji, južnom predmestí Bejrútu. Nemocnica má meno po svojom zakladateľovi a patrónovi, istom pánovi Bahmanovi z Kuvajtu. Otvorili ju v roku 1999 a má 200 postelí. Okrem operácií na otvorenom srdci sa tu lekári špecialializujú na všetky druhy operácií. Jej lokalizácia hovorí za všetko – v chudobnej šiítskej Dahiji nie je cieľom nemocnice zarobiť, ale pomôcť tým najchudobnejším. Financovaná je z kuvajtského zdroja a charitatívneho programu hnutia Hizballáh. Počas poslednej vojny bola nepriamo zasiahnutá a zničené bolo práve detské oddelenie spolu s niektorými dôležitými prístrojmi intenzívnej starostlivosti. Počas bombardovania Dahije bola zatvorená a pacienti premiestnení na bezpečnejšie miesta. Hneď po vyhlásení prímeria sa do nemocnice vracali lekári a personál, aby zistili rozsah škôd. Teraz sa nemocnica opravuje a do troch týždňov by ju mali znovu otvoriť. Hoci nie v pôvodnom stave – zničené prístroje ešte budú musieť nahradiť.
Doktor Nassar a jeho deti
Tesne pred začiatkom vojny bol doktor Nassar pracovne v Saudskej Arábii. Akonáhle sa však dopočul o únose izraelských vojakov, silnel v ňom pocit, že sa musí vrátiť domov k rodine skôr, ako sa niečo stane. Na bejrútskom letisku pristál len štyri hodiny pred jeho bombardovaním. Počas bombardovania južného predmestia sa spolu s rodinou presťahoval do bejrútskej štvrti Al-Hamra, no teraz už znovu býva vo svojom dome v Dahiji. Ten zničený nebol. Jeho klinika však áno. Aj nemocnica, kde pracuje. Pacienti sú ale dôležitejší ako pocit sebaľútosti – ktorý tu mimochodom nikde nevidíme – a tak si zriadil dočasnú ordináciu na Hamre.
Doktor Nassar má troch synov; najstarší má 14 a najmladší 6 rokov, tak sa ho pýtam, ako vojna zasiahla jeho deti. „Na začiatku konfliktu som bol celý týždeň, 24 hodín denne, v nemocnici. Svojej rodine som to uľahčil, ako sa len dalo – nebývali spolu s ďalšimi v škole, ale v hoteli. No vedel som, že to nestačí. Môj najmladši syn plakal vždy, keď počul zvuk striel a bombardovania. Najskôrsom si myslel, že sa len bojí. No neskôr som pochopil, že to nebol len strach; boli to obavy. Dospelé obavy o dom, o to, či bude ešte stáť, či sa budeme mať kam vrátiť, keď sa skončia boje.“
Potom, ako zavreli nemocnicu a Hasan Nassar šiel pomáhať ľuďom v dočasných táboroch, rozhodol sa zobrať svojich synov so sebou. Nechcel, aby len sedeli doma pred televízorom a pozerali správy; chcel, aby videli ľudí, ktorých vojna zasiahla a ktorí nemli také šťastie, že sa mohli presťahovať do hotela. „Naučil som ich pomáhať. Obidvaja starší synovia si ani nepýtali jesť alebo piť, vraveli, že sa chcú cítiť ako ľudia, ktorým mali pomôcť. Vždy, keď sme sa vrátili domov, sme si spolu sadli a oni o svojich zážitkoch rozprávali mame. Bola to pre nich veľká lekcia.“
Deti a vojna
„Situácia sa upokojuje, ľudia sa začinajú cítiť bezpečnejšie, no deti to vnímajú citlivejšie. Deti nie sú trpezlivé, nevedia čakať. Pre mnohé troj, päť až desaťročné deti je toto prvá skúsenosť s vojnou, navyše v takom rozsahu. Ani libanonská občianska vojna nezasiahla deti v takom rozsahu, ako táto mesačná, no intenzívna vojna. Predtým prebiehali boje na viacerých miestach, bolo to rozptýlené a ľudia mohli odísť z konfliktných oblastí. Teraz mali sotva čas, nehovoriac o tom, že nemali kam odísť, keďže bombardovaných bolo asi 80 percent územia Libanonu. Tieto deti sa boja všetkého a všetkých. Často vidím skupinky detí, ktoré sa spolu nehrajú ako zvyčajne. Len sedia, pozerajú pred seba a s nikým sa nerozprávajú. Sú ako starci. Deti mladšie ako desať rokov sa rozprávajú o zbraniach ako vojaci. Videli správy, videli zábery z bojov, obrázky zabitých detí. A obrázky izraelských detí, ako píšu na bomby „toto je náš dar libanonským deťom“ (osobne som tie zábery nevidela, ale počuli sme o nich z viacerých zdrojov).“
Doktor Nassar hovorí rodičom, aby nebrali svoje deti do Dahije, ale tomu sa zabrániť nedá. Každý deň tam chodia deti, ktoré hľadajú svoje hračky, veci, ktoré boli pred vojnou ich. Cudzie nezoberú, chcú len svoje. Robotníci v Dahiji ich zastavia, keď vidia, že to už začína byť nebezpečné.
Hasan Nassar opisuje stav detí ako šok. Nie je to depresia, ako u dospelých, u ich rodičov. Sú šokované, vystrašené, no nie deprimované. Pochopili, že toto bola obranná vojna proti Izraelu – rodičia im to tak vysvetlili. Na moju otázku, či sa neobáva nárastu radikalizmu u tejto generácie, doktor Nassar odpovedá „Nie. Rozumejú tomu, že toto je obranná vojna. Že je to ich základné právo brániť svoju vlasť. Je to skôr pocit patriotizmu, nie radikalizmu, terorizmu alebo nenávisti.“
Moja posledná otázka sa týka pomoci tejto generácii. Doktor Nassar hovorí, že prioritami je materiálna, ale hlavne psychologická pomoc. „Najdôležitejšie v tejto chvíli je dať im domov, poskytnúť im ubytovanie. Potom opraviť a otvoriť školy. A potom by mali nasledovať sociálne programy. Mali by sme ich ubezpečiť, že ich dokážeme ubrániť. Pretože počas tejto vojny videli, ako sa silní muži dokážu zmeniť na slabých v porovnaní s vojenskou a technickou silou Izraela. Mali by sme im dať najavo, že ich obránime, že to nebude ako teraz, keď sa ich nikto nezastal. Mali by maťpocit istoty, že Izrael na nich znovu nezaútočí. A hlavne by mali mať pocit, že deti z celého sveta sú s nimi, že nie sú sami.“
